Pýtali sme sa, či je existencia Boha samozrejmá.

Dospeli sme k záveru, že existencia Boha nie je samozrejmá v tom zmysle, že by ho ľudia bezprostredne a intuitívne poznali.

Pravdy, ktoré nám nie sú samozrejmé, však stále môžeme s istotou poznať. Dá sa to dosiahnuť demonštráciou alebo použitím dôkazov.

Čo je to demonštrácia?

V demonštrácii sa pravda dokazuje logickým argumentom takým spôsobom, že osoba, ktorá rozumie každej fáze procesu uvažovania, je nútená uznať, že záver je pravdivý.

Demonštrácie môžu byť použité vo vedách, ako je matematika a filozofia, kde správny proces uvažovania aplikovaný na už známe pravdy môže viesť myseľ k záverom, ktoré sa považujú za isté.

Existuje niekoľko právd, ktoré nemožno logicky preukázať vyššie uvedeným spôsobom, no napriek tomu sa môžu preukázať ako pravdivé použitím dôkazov.

Napríklad použitie historických dokumentov môže dokázať, že sa stali určité udalosti, napríklad, že Napoleon vpadol do Ruska v roku 1812 alebo že Berlín bol dobytý v máji 1945. Podobne, zatiaľ čo prokurátor nemôže poskytnúť logický dôkaz, že určitá osoba spáchala zločin môže predložiť dôkazy dostatočné na to, aby presvedčil porotu o jej vine bez akýchkoľvek pochybností.

• Pravda, ktorá je samozrejmá, nemôže byť preukázaná. Je to preto, lebo je to okamžite a intuitívne známe.

V skutočnosti sú demonštrácie akejkoľvek pravdy založené na použití prvých princípov, ktoré sú samozrejmé a bez ktorých by náš proces uvažovania nemohol dospieť k ďalším spoľahlivým záverom.

Preto je nemožné, aby existencia Boha bola pre nás samozrejmá a tiež schopná demonštrácie. Keďže existencia Boha nie je samozrejmá, môžeme sa pýtať, či je to pravda, ktorú možno preukázať.

Odporcovia prirodzenej poznateľnosti Boha

Sú takí, ktorí neveria, že existenciu Boha možno preukázať prirodzeným rozumom.

Agnostici tvrdia, že bez ohľadu na to, či Boh existuje alebo nie, náš rozum nie je schopný dospieť k určitým záverom o Jeho existencii alebo Jeho prirodzenosti. Existuje mnoho škôl agnosticizmu. Tá Immanuela Kanta (1724-1804) je jednou z najvplyvnejších. Kant považoval ľudský rozum za neschopný dospieť k určitým záverom o tom, čo je mimo dosahu zmyslov.

• Heréza modernizmu je formou agnosticizmu, ktorý veľa vďačí Kantovmu prístupu.

Pápež sv. Pius X. vo svojej encyklike Pascendi Domenici Gregis „O náuke modernistov“ poznamenal, že:

Modernista v dôsledku svojho agnosticizmu neverí, že človek môže súhlasiť s nadprirodzeným zjavením, ktoré urobil Boh. Namiesto toho verí, že katolícka doktrína môže byť len symbolickým znázornením vnútorných ľudských skúseností.

Fideizmus tiež popiera schopnosť prirodzeného ľudského rozumu dosiahnuť isté poznanie o Bohu. Existuje mnoho rôznych foriem fideizmu, ale vo všeobecnosti zdôrazňujú akt viery, zatiaľ čo popierajú možnú istotu.

• Jednou z foriem fideizmu je heréza z devätnásteho storočia známa ako tradicionalizmus.

Zástancovia tejto myšlienky verili, že existencia Boha bola známa iba prijatím, vierou, zjavenia, ktoré sa odovzdávalo z generácie na generáciu. Popierali, že by ľudský rozum bez pomoci mohol dospieť k istému poznaniu Boha.

Poznanie poskytované našimi zmyslami je isté

Proti uvedeným omylom stojí téza o prirodzenej poznateľnosti Boha, ktorú svätý Pavol vyjadril takto:

Veď to, čo je v ňom neviditeľné - jeho večnú moc a božstvo -, možno od stvorenia sveta rozumom poznávať zo stvorených vecí; takže nemajú výhovorky.

(Rim 1, 20)

Toto je pozícia, ktorú zastávajú a obhajujú katolícki filozofi a teológovia už dvadsať storočí. Obhajovali ho aj mnohí mimo Cirkvi, medzi ktorými je na prvom mieste antický filozof Aristoteles.

Teraz musíme stručne zhrnúť niekoľko záverov, ku ktorým dospelo odvetvie filozofie nazývané logika.

• Logika je veda, ktorá študuje tak procesy ľudského myslenia, ako aj pravdivosť a istotu našich záverov.

Základom všetkého ľudského poznania je zmyslové poznanie, ktoré získavame prostredníctvom našich piatich vonkajších zmyslov hmatu, čuchu, chuti, sluchu a zraku.

Tieto zmysly, keď sú bez fyzických porúch a aplikované na svoj správny objekt, poskytujú určité poznanie. Napríklad zdravé oko nám prináša určité znalosti o farbe, zdravé ucho nám prináša určité znalosti zvukov atď.

V praxi o tom nikto nepochybuje. Najväčší skeptik si sadne na stoličku, ktorú jeho oči vnímajú ako prítomnú, bez toho, aby čakal, že sa namiesto toho zrúti na zem. Potom vypije kávu, ktorú uvaril, bez očakávania, že to, čo vyzeralo a voňalo ako káva, sa ukáže ako čaj. Pozerá sa z okna a vie, že je skôr deň ako noc atď.

Spoľahlivosť zmyslov, ak nie je narušená poranením zmyslového orgánu, je základom ľudského myslenia a ľudského konania.

Zmyslové poznanie vedie k intelektuálnemu poznaniu

Naše zmysly nám prinášajú poznanie jednotlivých predmetov. Vidíme kresbu tohto konkrétneho kruhu. Cez náš zrak vidíme tento konkrétny strom; môžeme sa tiež dotknúť jeho kôry, cítiť a ochutnať jeho ovocie a počuť, ako vietor šumí cez jeho listy.

Ako ľudské bytosti s intelektuálnymi dušami sme schopní abstrahovať od zmyslových údajov, ktoré vnímame, a vytvárať si predstavy. Môžeme vedieť, čo je podstatou „kruhu“ alebo „stromu“ spôsobom, ktorý abstrahuje od akéhokoľvek konkrétneho kruhu alebo stromu. Teraz vieme, čo platí o všetkých možných kruhoch a o všetkých možných stromoch.

Istota nášho zmyslového poznania umožňuje pochopiť tieto univerzálie, ktoré sú tiež isté. Existujú jednoduché intuitívne predstavy, ktoré si vytvoríme ihneď po pocite, a sú ďalšie zložitejšie predstavy, ktoré odvodzujeme od tých, ktoré sú jednoduchšie.

Keď vytvárame myšlienky, začneme ich navzájom porovnávať a zisťujeme, kde sa zhodujú a kde sa nezhodnú. Napríklad myšlienky „človek“ a „zviera“ sa zhodujú v tom, že ľudia a zvieratá sú vnímajúce živé telá, ale nezhodujú sa v tom, že ľudia sú racionálni, zatiaľ čo iné zvieratá nie. Táto činnosť mysle sa nazýva úsudok.

Rozsudky sú vyjadrené ako návrhy. Výrok je vzorec pozostávajúci z podmetu a predikátu. Príklad: „Človek je racionálne zviera“, pričom „človek“ je subjektom a „je racionálne zviera“ sa o ňom tvrdí.

Úsudky vyjadrené ako výroky tvoria základ pre proces uvažovania, na základe ktorého vyvodzujeme alebo vyvodzujeme iné pravdy zahrnuté v dvoch výrokoch. Základným vyjadrením tohto ľudského procesu uvažovania je sylogizmus, ktorým sa vyvodzuje určitý záver z dvoch premís. Napríklad:

• Hlavná premisa: Reykjavík je na Islande

• Menší predpoklad: John žije v Reykjavíku

• Záver: John žije na Islande

Ak sú premisy pravdivé, musí byť pravdivý aj záver. Záver potom možno zaradiť do nového sylogizmu s novou premisou. Ak sú obe tieto premisy pravdivé, dospejeme k ďalšiemu záveru a naše poznatky opäť pokročia. Všetky ľudské úvahy sú od prírody sylogistické, aj keď si to nemusíme vedome uvedomovať.

Samozrejme, je dôležité si uvedomiť, že záver je len taký správny, ako sú jeho predpoklady. Ak je predpoklad nepravdivý, záver môže byť tiež (ale nie nevyhnutne) nepravdivý. Ľudské myslenie je teda často mylné.

Napríklad:

• Hlavná premisa: Všetky živé veci sú rozumné
• Vedľajší predpoklad: Strom je živý tvor
• Záver: Strom je rozumný

Tento záver je nesprávny, pretože prvý predpoklad je nesprávny.

Je však dôležité, aby sme tu pochopili, že je možné:

1. Získať určité zmyslové poznanie z našich zmyslov
2. Vytvárať myšlienky zo zmyslového poznania, ktoré predstavujú podstatu skutočných vecí
3. Urobiť pravdivé úsudky porovnaním dvoch myšlienok
4. Správne odvodiť ďalšie pravdy z týchto úsudkov pomocou nášho prirodzeného procesu uvažovania.

Závery, ku ktorým sa týmto procesom dospeje, budú isté, ak sa v niektorom z vyššie uvedených štádií nevyskytnú chyby.

Rozoznať príčinu od jej následku

Nie je možné, aby naše vonkajšie zmysly získali zmyslové poznanie, ktoré by nám umožnilo vytvoriť si predstavu o božskej podstate.

Na to, aby sme vedeli o jej existencii a poznali niečo z jej povahy, však nie je potrebné priamo tušiť vec.

Určité vedomosti o jednej veci môžeme získať vedomosťami, ktoré máme o inej veci. Môžeme:

1. poznať následok od jeho príčiny a
2. poznať príčinu od jej následku.

Predstavte si, že zbraň má strieľať na cieľ. Z vašich vedomostí o zbrani môžete vedieť veľa o tom, aký účinok bude mať na cieľ pred výstrelom. Závery, ktoré ste vytvorili o povahe účinku, by boli určené povahou príčiny.

Tento druh argumentu sa nazýva a priori, argumentuje na základe toho, čo prišlo predtým, aby sa demonštrovalo, aký bude účinok.

Na druhej strane si predstavte skúmanie terča po jeho vystrelení. Skúmaním efektu budete môcť extrapolovať späť na existenciu zbrane. Existencia pištole je určite známa, aj keď ste výstrel nevideli. A čím viac informácií o efekte získate, tým viac budete vedieť o type zbrane, ktorá bola použitá.

Tento druh argumentu sa nazýva a posteriori. Existencia a povaha príčiny je demonštrovaná jej účinkami.

Aplikácia na existenciu Boha

Slovo Boh označuje najvyššiu bytosť, ktorá je tvorcom a vládcom vesmíru.

Ak sa pokúšame preukázať existenciu Boha, ktorý je príčinou všetkých vecí, nemôžeme sa pokúšať o dôkaz apriórnym argumentom. Boh podľa definície nie je dôsledkom inej príčiny, a preto z takejto príčiny nemôžeme argumentovať, že existuje.

Na druhej strane tvrdíme, že Boh je príčinou účinku – teda materiálneho stvorenia. Preto môžeme študovať povahu tohto účinku a pokúsiť sa z neho určiť povahu príčiny. To znamená, že sa môžeme pokúsiť o demonštráciu a posteriori.

Prirodzená poznateľnosť Boha ako dogma viery

Doteraz sme v tomto článku pristupovali k otázke prirodzenej poznateľnosti Boha z perspektívy prirodzeného rozumu.

Je to preto, že v tejto sérii skúmame, ako môže pravdu katolíckej viery s istotou poznať každý, ako výsledok procesu uvažovania, ktorý začína určitým poznaním, ktoré poskytujú naše zmysly, a končí aktom nadprirodzenej viery.

Na záver tohto článku by som sa však chcel krátko zamyslieť nad otázkou z pohľadu toho, kto sa už podriadil neomylnej učiteľskej autorite Katolíckej cirkvi.

Človek, ktorý pristupuje k otázke z tejto perspektívy, s istotou vie, že existenciu Boha je možné preukázať použitím prirodzeného rozumu, pretože toto tvrdenie nám predkladá Cirkev.

Vatikánsky koncil (1870) učil nasledovné:

Svätá Matka Cirkev zastáva a učí, že Boha, zdroj a koniec všetkých vecí, možno s istotou poznať zo stvorených vecí prirodzenou silou ľudského rozumu: od stvorenia sveta je jeho neviditeľná prirodzenosť jasne vnímaná vo veciach, ktoré boli stvorené.

Na tom istom zasadnutí Rady bola odsúdená opačná chyba:

Ak niekto hovorí, že jediného pravého Boha, nášho Stvoriteľa a Pána nemožno s istotou poznať vo svetle ľudského rozumu z toho, čo bolo stvorené, nech je prekliaty.[2]

Preto popierať, že prirodzený rozum môže s istotou vedieť zo stvorených vecí, že Boh existuje, je heretické.

V roku 1910 pápež sv. Pius X. v prísahe proti modernizmu nariadil vyznanie tejto pravdy:

Svätý Pius X. v tomto úryvku špecificky vyžaduje prijatie stanoviska, že existenciu Boha možno poznať demonštráciou „z viditeľných diel stvorenia, ako príčinu z jeho účinkov“, teda a posteriori.[3]

Toľko citácia článku.

UPOZORNENIE!
Toto je voľný preklad článku:
Zdroj: lifesitenews.com
Autor: Matthew McCusker

K niektorým veciam budú dostupné aj jednoduchšie axiómy v e-booku QUANTUM KRESŤANA.

Odkazy
↑1 Pápež sv. Pius X., encyklika Pascendi Dominici Gregis, „O doktrínach modernistov“, č. 6.
↑2 Prvý vatikánsky koncil, „Dogmatická konštitúcia o katolíckej viere“ (zasadnutie 3, 24. apríla 1870).
↑3 Toto vylučuje názor, že Božia existencia je samozrejmá, pretože to, čo je samozrejmé, nie je možné preukázať.