Ak ti doteraz bolo ťažké niekomu odpustiť, toto ťa k odpusteniu privedie…

Tento článok aj s videom sú zamyslením, nad ktorým stojí za to porozmýšľať už dnes.

Áno, možno práve dnes nastal pre teba čas, pomodliť sa za človeka, s ktorým nemáš ideálne vzťahy a rozlomiť tak reťaze, ktoré ti bránia byť slobodným človekom.

Čo však znamená v prípade vzťahov, v ktorých sme tvrdili, že dotyčnú osobu milujeme, „byť slobodným“?​

Celkom slobodne som sa vyjadril aj v tomto videu, kde hovorím nielen o otravnom zneužívaní Biblie, ale aj o „svätuškárení“, oblečení, smrti, či iné pikošky. 😉

V nasledujúcom článku však vychádzam z tohto citátu, ktorý som objavil niekde na internete:

Ako je zrejmé z týchto slov: "modlitba vyrovnáva cestu k jednote" - toto je veľmi dôležitým detailom. 

Sloboda "od niekoho", je totiž niečo úplne iné ako sloboda "k niekomu". 

Môžeme byť slobodní navonok v tom, že odídeme na druhý koniec sveta a nájdeme si nový "vzťah", len aby sme zabudli (skôr do úzadia zatlačili...) myšlienky alebo spomienky na toho, či tú, kto nám ubližoval, no napriek tomu zostaneme vnútorne neslobodní pre možnosť návratu do vzťahu s človekom, ktorému sme tvrdili, že ho milujeme. 😔

A tu je zádrhel.

Súčasní a veľmi známi - aj obľúbení - koučovia, či psychológovia (dokonca mnohí aj kresťanskí...) venujúci sa vzťahom, sa v tejto oblasti na tému "odpustenie" pozerajú úplne inak ako nám to slovom i skutkom ukázal Boh, ktorý je Láska, v osobe Ježiša Krista, aby sme to konali. 

Prevažná väčšina týchto "poradcov" hovorí: "Odpustiť neznamená pokračovať vo vzťahu."
A ako dôvod, pre ktorý to nerobiť, použijú argument: "Ak človek sklamal raz, urobí to znovu a nie je dobré nechať si ubližovať."

Zneje to dosť logicky, no

• tu nejde o to, čo kto urobil a urobí mne ale o to, ako sa k tomu postavím ja osobne...

Nemali by sme totiž brať na ľahkú váhu slová Ježiša, že máme odpúšťať nie sedem ráz, ale sedemdesiatsedem ráz, teda vždy…

Alebo si myslíme, že keď sa modlíme ‚Otče náš‘, kde hovoríme „…a odpusť nám naše viny ako i my odpúšťame svojim vinníkom“, a neodpustíme, že nám to nejako prejde?

Nie. Skôr to dopadne tak, ako hovorí Ježiš v podobenstve, ktoré je možné si celé prečítať >>> TU <<<.

Svet je už dlhú dobu tak bláznivo a falošne zameraný na egoistickú ochranu vlastného zdravia, života, či majetku, že hodnoty ako ‚láska, vernosť, odpustenie, milosrdenstvo‘ voči iným, ak ide o ego, neexistujú…

Lenže pri takto vyhrotenom egoizme potom už nie je problém ani vraždiť nenarodené deti, či poskytnúť eutanáziu nevyliečiteľne chorému, potom už nie je problém striedať vzťahy, rozvádzať sa a za „pravú lásku“ pokladať len pocit, pri ktorom sa s dotyčným človekom, či v konkrétnej situácii „mám a cítim dobre“.

Obeta lásky, ako ju ukázal Ježiš Kristus na Kríži, je nám cudzia, pretože nikto z nás nechce byť "obeť".

​​A tak keď nám niekto ublíži a my nie sme schopní odpúšťať v duchu milosrdnej lásky spôsobom, ako nás to učí Boh, cítime sa ako štvaná zver, ako obeť prenasledovaná predátorom, ktorý nás chce zničiť. 

Utekáme, bojíme sa, bránime sa, akoby "v bubline" zmizneme z dohľadu a v najhoršom prípade sami útočíme a ubližujeme.

• Toto však nemá nič spoločné s jednotou, ku ktorej má modlitba i odpustenie smerovať. 

Ak totiž naše slová "milujem ťa" neboli len frázou pre chvíľky eufóriou nabitého kontaktu ale skutočným vyjadrením lásky, potom odpustiť znamená stať sa znovu zraniteľným v dôvere, že to, čím mi dotyčný človek ublížil, sa viac nezopakuje. 

A to znovu, a znovu, vždy... 😮

Žiaden rozchod, rozvod, útek, postoj 'trikrát a dosť' a podobne. 

Ale rozhodná LÁSKA tvárou v tvár aj za cenu toho, že ako Ježiš nevinne skončíme "na kríži". 

Toto nie je postoj obete. 

Obeť je vždy na úteku. 

Toto je postoj hrdinskej lásky, ktorá je schopná priniesť aj obetu.

A ak ide o najvyšší stupeň tohto hrdinstva, tak aj obetu vlastného života.

Od ranných dôb kresťanstva až do dnešných dní je vždy znovu, a znovu mnoho skutočne milujúcich nasledovníkov Ježiša Krista, ktorí v ozajstnej láske radšej položia svoj život odpúšťajúc nepriateľom, akoby si ho mali zachraňovať spolu s dočasnými pozemskými hodnotami, či „ego potrebami“ a stratiť pri tom svoju intímnu jednotu s Bohom.

Nie, nechcem sa týmto dotknúť tých mužov a žien, ktorí vo vzťahoch možno až neuveriteľne trpia alebo trpeli, pretože ich láska je alebo bola zneužívaná. 

A nechcem tým ani nikoho pobádať, aby si nechal beztrestne a bezprecedentne ubližovať od niekoho, kto je psychicky chorý, alebo „nemá svedomie“.

Chcem len povzbudiť tých, ktorí to so svojou láskou nasledujúc príklad a volanie Lásky samého Boha myslia vážne, aby sa nebáli byť milosrdní až za hranicu, lebo takéto hrdinské svedectvo o skutočnej láske nikdy neostane bez odmeny. ❤️

Želám vám všetkým, i sebe samému: nebuďme obeťami pre nelásku tých, ktorí nás nemilujú a ktorí pred nami (ako je vyššie v citáte napísané) „pribuchli dvere“ a nedvihnú hovor ani keby ste volali o pomoc, ale v duchu opravdivej lásky plnej milosrdenstva (pokiaľ sme to so svojim vyznaním lásky mysleli úprimne a vážne) znovu, a znovu odpúšťajme aj za cenu toho, že nás to bude niečo stáť, aj za cenu toho, že budeme musieť priniesť obetu…

Len tak totiž budeme žiť naozaj pravdivo Život v náručí Lásky tu a potom aj vo večnosti.